Nálezy mečov u nás hovoria o vysokej umeleckej a remeselnej zručnosti kováčov, ktorí tieto vznešené zbrane vyrábali. Kováči, ktorí ale meče zhotovovali, museli byť skúsení a pravdepodobne sa výroba uskutočňovala v špecializovaných dielňach. Samozrejme, na výrobu bol potrebný najmä dostatok kvalitného kovu a v neposlednej rade - zručnosť, skúsenosť a dostatok času.

      Vedecká obec tvrdí, že Slovania meče v skorších dobách dovážali, pretože ich nepoznali a tým pádom ich nevyrábali. Je pravdepodobné, že dovážané boli hlavne čepele, hlavice a priečky mečov boli aj domácim produktom. Neskôr, najmä za čias Veľkej Moravy sa produkcia čepelí (a samozrejme zvyšných častí meča) už bežne diala v domácom prostredí.

      Jazykovedný výskum však bezpečne potvrdil, že sovo meč je celoslovanské slovo. Tak uvádza i Šimon Ondruš, ktorý opisuje toto slovo ako praslovanské, podobne ako kopija. Popri podobe mečb malo v  praslovančine aj jerovú formu mbčb, ktorá kontinuuje v chorvátskom mač. Iba v kajkavských a čakavských nárečiach je meč. Staroslovienske mečb  je doložené v štvorevanjeliách a v Supraslienskom kódexe. Jestvujú k nemu bezpečne doložiteľné, inojazyčné ekvivalenty z daného obdobia.   

      Meč bol v prvom rade symbolom moci, pretože hocikto si meč dovoliť rozhodne nemohol a tak tieto zbrane vlastnili iba tí najmajetnejší. Výroba meča bola nielen finančne ale aj časovo náročná. Dlhý dvojsečný meč (označovaný ako franský, karolínsky alebo normanský) sa vyvinul zo staršieho meča pod názvom „spatha“. Od 8.storočia sa postupne franský meč stal najvýznamnejšou zbraňou v našej oblasti. Jeho početnosť nebola veľká, čo platí pre všetky obdobia raného stredoveku. Vo väčšej miere sa v boji nepoužíval a fungoval v prvom rade už ako spomenutý symbol moci. Na území dnešného Slovenska meče naberajú na význame od konca 8.storočia. K Slovanom sa vtedy (aj napriek zákazom zo strany Franskej ríše) dostávali vysoko kvalitné meče z franských dielní v Porýní. Tieto meče boli často zhotovované technikou zvárkového damasku (čo zvyšovalo ich pevnosť a odolnosť), boli opatrené značkami mečiarov, ktorí ich vyrobili (najvýznamnejším mečiarom tej doby bol porýnsky majster Ulfberth) a mali zdobenú rúčku aj hlavicu. Od druhej polovice 9.storočia je možné uvažovať na Veľkej Morave aj o miestnej výrobe mečov, a to jednak jednoduchých typov ako aj kvalitných napodobenín mečov franských.

Existencia vojenskej družiny za vlády Svätopluka nám umožňuje uvažovať o masovejšom rozšírení používania mečov. Archeologicky sú tieto skutočnosti ale doložené iba neúplne. Ranostredoveké meče u nás poznáme prakticky iba z hrobov, kde sa ich výskyt riadil zložitými pravidlami pohrebných rítov. V priebehu 10.storočia potom nálezy mečov z hrobov postupne miznú. Hrobové nálezy mečov pochádzajú vo väčšej miere z významných veľkomoravských centier na Morave a Slovensku.

Meče dosahovali dĺžky okolo 90 centimetrov a mali 5 až 7 centimetrov širokú obojstranne ostrú čepeľ, často opatrenú tzv. krvným žliabkom. Tento žliabok  neslúžil na lepšie odtekanie krvi (ako sa všeobecne myslí), ale mal skôr odľahčovaciu a spevňovaciu funkciu na čepeli. Vzhľadom k menej ostrému hrotu a celkovej stavbe zbrane boli meče prevažne určené na sekanie, menej na bodanie. Podľa tvaru, veľkosti a výzdoby priečky, rúčky a hlavice sa európske meče 8. - 10. storočia delia na radu typov označovaných veľkými písmenami. Táto typologická klasifikácia bola vytvorená J. Petersenom a H. Arbmanom v prvej polovici 20.storočia na základe nálezov zo Škandinávie. Celkovo sa v tejto schéme klasifikuje 16 rôznych typov mečov. V našom prostredí sú najtypickejšie meče typu X s polkruhovitou hlavicou, ďalej sa vyskytujú ešte typy H, K, M a Y. Rúčky mečov boli obkladané drevom aj kožou, prípadne ovinuté šnúrou alebo drôtom. Púzdra na meče (pošvy) boli väčšinou drevené, potiahnuté kožou a niekedy aj okované. Vzhľadom k dĺžke a hmotnosti nemohol byť meč jednoducho zavesený na opasku, ale používal sa tzv. závesník. Ten sa skladal s okovaného remeňa so špecifickými súčasťami, ktoré sa odlišovali od starších opaskových kovaní. Tento štýl uchytenia meča sa ku nám sčasti dostal spolu s importami franských mečov a neskôr sa začal napodobňovať aj v domácej výrobe.

Na záver si povedzme niečo o konkrétnych náleziskách, kde sa v rámci nálezového celku vyskytujú aj franské meče. Aj keď významnú časť nájdených mečov z Veľkej Moravy tvoria meče z nálezísk v dnešnej Českej republike (Břeclav – Pohansko, Mikulčice, Staré Město), máme aj na území dnešného Slovenska niekoľko významných lokalít:

Blatnica (okres Martin)

V katastri obce bola v druhej polovici 19.storočia zničená mohyla slovanského veľmoža. Nálezy z nej sa dostal na hrad Sklabiňa do rúk zberateľa F. Révaya, ktorý ich v rokoch 1876 a 1880 daroval Národopisnému múzeu v Budapešti, kde sú uložené dodnes. Blatnický nález predstavuje kolekciu viacerých predmetov, ktorých vzájomný súvis nám ale chýba, keďže neboli zdokumentované nálezové okolnosti. Aj tak ich ale môžeme rozdeliť do trochu skupín (neskoroavarskej, karolínskej a lokálnej) a datovať ich do doby okolo roku 800. Do karolínskej skupiny patrí aj krásne zdobený meč typu D spolu s kovaniami na upevnenie meča a opaska.

Čierny Brod (okres Galanta)

V roku 1966 na pieskovisku v polohe Šiškadomb (2 km severne od obce) sa záchranným výskumom odkryla časť kostrového pohrebiska z doby existencie avarskej ríše. Jednalo sa o 18 hrobov. Druhé pohrebisko z neskoršieho obdobia bolo zničené asi 2 km južne od kostola v pieskovisku v polohe Homokdomb. V roku 1956 tu boli odkryté dva hroby a zachránené nálezy z tretieho hrobu. A práve v odkrytom hrobe číslo 2 sa našiel aj dvojsečný meč spolu s nožom, sekerkou, britvou, kopijou a vedierkom.

Ladice (okres Nitra)

Pri výstavbe hospodárskych budov bývalého JRD v roku 1958 bolo porušených niekoľko kostrových hrobov, ktorých obsah zachránili pracovníci múzea v Zlatých Moravciach. V roku 1960 sa na tom istom mieste uskutočnil záchranný výskum, počas ktorého boli odkryté ďalšie tri hroby. A práve v hrobe 2/60 sa našiel aj dvojsečný meč typu X spolu s nožíkmi, britvou, kresadlom a inými predmetmi. V roku 1961 potom výskum pokračoval ďalej. Pohrebisko patrilo strážnej osade chrániacej prístup k Nitre a je datované do 9. až začiatku 10.storočia.

Skalica

Zvyšky druhého najväčšieho slovanského mohylníka na území Slovenska sa zachovali na lokalite Háj juhovýchodne od mesta Skalica. Prvé výskumy prebiehali už v rokoch 1922-1923, kedy bolo zo 100 zistených mohýl preskúmaných 30. Počas druhej svetovej vojny (r. 1943-1944) výskum pokračoval a bolo preskúmaných ďalších 38 mohýl. Pri poslednom výskume bolo zistených už iba 63 násypov. Tento mohylník bol birituálny s prevahou kostrových hrobov. V rámci bohatého nálezového inventára sa objavilo aj množstvo zbraní, medzi ktorými bol aj franský meč typu H. Skalický mohylník patrí do 9.storočia a jeho pokračovateľom je kostrové pohrebisko na lokalite Vysoké pole, datované mečom typu X na začiatok 10.storočia.

Závada (okres Topoľčany)

V roku 1974 sa pri odstraňovaní humusu z kopca Chríby našli kostrové hroby, pričom 6 ich bolo rovno buldozérom zničených. Ďalšie tri hroby zachránili pracovníci Topoľčanského múzea. Pri dodatočnom záchrannom výskume pod vedením Archeologického ústavu SAV sa preskúmalo dodatočne 23 hrobov. Najvýznamnejšie nálezy pochádzajú z posledného preskúmaného hrobu č. 23, kde sa pri kostre asi 40 r. starého človeka našiel dvojsečný meč typu X spolu s kovaniami opasku blatnického typu a neúplnou ostrohou. Tento hrob bol narušený vykrádačmi. Celé nálezisko sa datuje do prvej polovice 9.storočia. 

Želovce (okres Veľký Krtíš)

Obec Želovce sa nachádza v kotline na pravom brehu rieky Ipeľ. Slovansko-avarské pohrebisko sa rozprestiera veľmi neobyčajne na svahu kopca. Lokalita bola v rokoch 1963-1968 komplexne preskúmaná, pričom sa odkrylo 870 hrobov (z nich iba tri boli žiarové). Kostrové hroby mali priestranné jamy niekedy hlboké až 3 metre. Okrem orientácie kostier (v smere Z-V a JZ-SV) sa pohrebný rítus nelíšil od iných pohrebísk zo 7.-8. storočia. Nálezový celok zo Želoviec je mimoriadne početný a rôznorodý. Našlo sa tu napríklad veľké množstvo náušníc rôznych tvarov. K mužským ozdobám patrili hlavne kovania opaskov. Na tomto pohrebisko sa zistilo aj neobyčajne veľké množstvo zbraní: 18 jednosečných šablí, meč západného (franského) typu, langsax ako aj veľký počet lukov a streliek. Rovnako sekery boli v hroboch mužov skôr zbraňou ako nástrojom. Veľký počet hrobov bojovníkov svedčí o tom, že sa tu nachádzala strážna osada chrániaca prístup na stredné Slovensko bohaté na rudy. Na pohrebisku boli zistené aj početné západné importy najmä z jeho staršej fázy. K najvýznamnejším patrí už spomínaný meč západného typu z hrobu č. 124. Celkovo môžeme želovskú nekropolu datovať medzi roky 630 až 800.

 Autor:  Peter Lacher

Použitá literatúra:

ONDRUŠ, Šimon: Odtajnené trezory slov. I. Martin: Matica slovenská 2000. 243 s.

ONDRUŠ, Šimon: Odtajnené trezory slov. II. Martin: Matica slovenská 2002. 228 s.

 PLEINER, Radomír: Staré evropské kovářství. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd, 1962. s. 130-140, 164-169, 172-189.

  Významné slovanské náleziská na Slovensku. Ed. Bohuslav Chropovský, Bratislava: Veda, 1978. s. 28, 46, 117-118, 185-186, 246-247, 258-261.

 LUTOVSKÝ, Michal: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezku. Praha: Libri, 2001. s. 180-182.